Temnou lesnou cestou predchádzal biely koč, v ktorom sedela dáma v bielom. Cez okno sa dívala na potemnený les. Pomaly sa približovali k malému domčeku na kraji lesa. Kone prudko zastavili a nervózne zaerdžali. Pohonič pomohol vyjsť mladej žene z koča. Bola mimoriadne krásna. Tvári dominovali blond vlasy, ktoré boli zopnuté, len po stranách tváre jej viselo niekoľko kučierok. Malý nos a ružové pery len podčiarkovali jej krásu. Na sebe mala biele, brokátové šaty s jemnou čipkou v dekolte.
Pozrela cez okno do vnútra. Vo vnútri bola len jedna malá izbietka. V nej bola len pec, stôl so stoličkami a posteľ. V posteli ležali muž a žena. Vyzerali, že tvrdo spia. Pri posteli sedel malý chlapec a držal ženu za ruku. Plakal. Sem tam zakašľal do vreckovky.
Zaklopala. Vo vnútri začula smrknutie a šuchtavé zvuky. Dvere jej otvoril asi osemročný chlapec so strapatými vlasmi a popolavou tvárou. Prekvapene na ňu pozrel. Nikdy nevidel krajšiu a vznešenejšiu dámu.
„Dobrý deň, pani,“ ozval sa chlapec a uklonil sa. Neustále sa na ňu díval a nevedel čo má povedať. V živote nevidel tak vznešenú pani.
„Nepozveš ma dnu?“ Usmiala sa dáma a vošla do vnútra.
Prezerala si skromný príbytok. Bol tam starý stôl, na ktorom bola nedojedená ovsená kaša. Miestnosťou sa šíril čudný zápach. Pod nohami jej vŕzgala stará drevená podlaha. Pri posteli bol stolík, na ktorom ležali sviečky.
„Moji rodičia sú chorí,“ zavzlykal chlapec.
„Ja viem, prišla som im pomôcť,“ povedala dáma a obzerala sa po izbe. Na stole, pri nedojedenej kaši uvidela neznámy prášok tmavej farby a niekoľko skúmaviek.
„Čo je to?“ Opýtala sa dáma
„To som našiel, keď som bol v starom dome pri rybníku. Býval tam starý cestovateľ. Tento prášok doniesol z cudziny.“ Chrapľavo zakašľal. „Zistil som čo dokáže. Môžem na ňom zbohatnúť a získať moc. Všetci šľachtici ho budú chcieť a dokonca aj sám kráľ.„
Dáma sa usmiala a prezerala si prášok. Niečo ju na chlapcovi zaujalo. Niečo mimoriadne. Na svoj vek bol veľmi bystrý. Môže jej v budúcnosti veľmi poslúžiť.
Podišla k posteli a pozrela na rodičov chlapca. Obaja spali. Ich tváre boli rozhorúčené. Tvár im pokrývali drobné vyrážky a prerývane dýchali. Sužovala ich vysoká horúčka. Dáma si sadla na posteľ a pohladila obidvoch po horúcom čele. Nakoniec rýchlo vstala a chystala sa na odchod. „Musím už ísť, ale vrátim sa. Tu sú nejaké dukáty, nechaj si ich a použi ich na svoj vynález.“
Chlapec posmutnel, vedel, že znova zostane sám.
„Ako sa voláš? Opýtala sa dáma v bielom.
„Jacob a vy?“
„Nemám meno, ale ľudia mi zvyknú hovoriť Smrtka.“ Po týchto slovách nasadla do koča a odišla.
Chlapec si ľahol k rodičom a čakal, kým si po neho neprišli príbuzní. Dedinou kolovali zvesti a neskôr aj legendy po celom svete, že muž, ktorý vynašiel palné zbrane prežil epidémiu, aj keď už pre neho neexistovala žiadna nádej.