Sestry Wilkesové sedeli v dostavníku a oknom sa dívali na okolitú krajinu. Cesta ubiehala veľmi pomaly. Okrem toho v okolí nevideli nič zaujímavé. Najstaršia Margaret sedela znudene na pravej strane a rukou si podopierala hlavu. Zo všetkých sestier bola najkrajšia. Mala krásne zelené oči a ryšavé vlasy, ktoré mala zopnuté do drdolu a na hlave mala zelený klobúk. Len na spánkoch vynikalo zopár neposlušných pramienkov. Tvár bola svetlá a k nej kontrastovali červené pery. Najkrajšia na nej však bola postava. Bola štíhla a vysoká. Všetci muži by dali všetko za to aby sa s ňou mohli oženiť, ženy jej ticho závideli.
„Kedy tam už budeme?“ Povedala nervózne Margaret. „Už sa začínam nudiť.“
„Netuším, ale myslím, že sme o chvíľu tam. Už by som si aj ja ľahla. Tieto cesty ma zabíjajú.“ Povedala prostredná sestra Elizabeth, ktorá sedela oproti Margaret. Tá nemala toľko šarmu ako jej staršia sestra. Okrem zelených očí nemala so sestrou nič spoločné. Ani len vlasy, ktoré boli popolavé. Na tvári sa črtalo niekoľko vyrážok a malý široký nos. Nenávidela svoju silnejšiu postavu, širšie ramená a boky.
„A kde sú naši?“ Spýtala sa najmladšia sestra. Najmladšia zo sestier sa volala Abigail, ale všetci ju volali Abby. Bolo to nežné malé žieňa s červenými lícami a svetlými vlasmi.
„Sú vo vedľajšom dostavníku. Chceli mať asi súkromie.“ Povedala Elizabeth a zachichotala sa.
„Skutočne by ma zaujímalo o čom asi rozprávajú.“
„To nás trápiť nemusí Abby. Je to ich vec.“ Odpovedala Margaret a oprela si hlavu o okno dostavníka.
Cesta ubiehala pomaly. Z rozbitých ciest už dostávali riadny bolehlav. Navyše bolo veľmi teplo a dievčatá sa potili. Leto už preberalo svoju moc. Zrazu sa pred nimi objavil ich nový domov. Veľký trojposchodový dom s množstvom okien. Na vrchu domu sa týčila malá vežička s oknom. Do ich nového obydlia viedli široké schody. Za nim bola veranda. Rodina Wilkesových si mohla dovoliť len to najlepšie a najluxusnejšie. K domu priliehal aj veľký pozemok.
Záhrada bola upravovaná. Všade rástlo množstvo kvetov a stromov. Dievčatá boli z nového domu nadšené. Pomaly vystúpili z dostavníka a prezerali si sídlo, ktoré odteraz bude ich novým domovom. Margaret ako prvá vystúpila. Svetlozelené hodvábne šaty jej pri vystupovaní jemne zašušťali. Po nej vystúpila Elizabeth v modrých čipkovaných šatách a Abby s béžovými, bohato zdobenými šatami. Všetky mali na sebe dlhé rukavice a zlaté šperky.
„Tak čo poviete?“ Spýtal sa po chvíli otec. „Páči sa vám?“ No počul len tiché zamrmlanie. Všetci sa nevedeli vynadívať na tú okázalosť a luxus. Abby hľadela na dom s otvorenými ústami.
„Neviem sa dočkať až ho uvidíme zvnútra.“ Povedala matka a ukázala gesto aby ju nasledovali. Bola to nižšia zavalitejšia žena s ryšavými vlasmi. Na sebe mala červený klobúk a ružové šaty vykladané čipkou a kameňmi.
Otec rodiny Graham Wilkes vlastnil továreň na výrobu kozmetických prípravkov. Nemohol povedať, že by sa mu nedarilo. Ženy vždy chceli byť krásne. Jeho kvalitnú kozmetiku skupovali vo veľkom. A tak si mohol dovoliť väčší a priestrannejší dom. Graham bol vysoký, štíhly muž. Kedysi mal popolavé vlasy ale dnes už prevládajú šediny. Všetci pomaly vyšli po schodoch na verandu. Schody a veranda boli vyrobené z toho najkvalitnejšieho dreva. Stála tam menšia hojdačka a kreslá.
„Bývali majitelia tu všetko nechali. Nevzali si vôbec nič. Vraj odišli narýchlo.“ Povedal otec.
„A čo sa stalo?“ Spýtala Elizabeth so záujmom a dívala sa pri tom na dvere.
„Neviem, o to som sa nejako nezaujímal, Lizzy.“
„A čo susedia? Sú tu nejakí?“ Pridala sa Margaret.
„Áno, asi dvesto metrov odtiaľto. Možno ich časom spoznáme.“ Otec vytiahol kľúč a vopchal ho do dierky. „Tak vitajte doma.“ Otec slávnostným gestom otvoril dvere. Rodina vošla dnu a bola ohromená tou nádherou. Obrovská osvetlená hala, v ktorej sa nachádzal nábytok z drahého dreva a vykladaný zlatom pôsobila priam kráľovsky. Lustre vykladané krištáľmi sa vo svetle ligotali. Na zemi ležal veľmi drahý koberec. Určite bol dovezený až z Ázie. Kuchyňa bola ako zo sna. Priestranná a vo vidieckom štýle.
„Miláčik, páči sa ti kuchyňa?“ Spýtal sa Graham svojej manželky Maud.
„Že sa pýtaš, je úžasná. Tu sa mi bude skvelé variť.“
„Nie, nebude. Zamestnal som totižto pomocnicu v domácnosti. Tá všetko urobí. Už zajtra príde.“ Hovoril otec s úsmevom.
Dojatá Maud rýchlo objala manžela a dala mu bozk. Sestry sa na seba znechutene pozreli.
„Tak a teraz je čas aby ste si prezreli svoje izby a potom môžete vybaľovať. Okrem spálne si môžete vybrať akúkoľvek chcete.“ Povedal otec a dcéry odišli prezrieť si svoje izby. Margaret si vybrala izbu s výhľadom do záhrady. V izbe sa nachádzala veľká posteľ s baldachýnom a prepychový nočný stolík. Zrkadlo bolo vykladané drahými kameňmi. Lizzy si vybrala izbu na konci chodby najbližšie ku kúpeľni. Výhľad mala na susedov dom. Jej izba bola takisto vkusne zariadená s množstvom nábytku. Abby zostala najmenšia izba s výhľadom na cestu a parčík. Vždy uvidí ak bude niekto k domu prichádzať. Najviac sa jej páčila knižnica. Bývala majiteľka izby tu nechala všetky knihy. Niektoré boli vzácne. Abby myslela na to, ako je možné, že sa niekto len tak vzdá takýchto drahých zväzkov. Určite si ich všetky prečíta.
Dievčatá sa vybalili a neskôr sa stretli v obývacej miestnosti. Dominoval jej krb a z obývacej miestnosti sa dalo prejsť do záhrady. Bol už podvečer a sestry čakali na večeru. Dnes im večeru ešte pripraví mama, ale od zajtra už tu bude služobníctvo. Mama uvarila chutné jahňacie mäso s omáčkou. Ako predkrmy boli syry. Nakoniec bola skvelá jahodová zmrzlina. Dievčatá sa po jedle odobrali do svojich izieb, aby sa pripravili na spánok.
Noc bola horúca a dusná. Väčšina nemohla zaspať. A ak aj áno tak sa ihneď prebudili. Nepomáhalo ani len otvorené okno. Margaret sa podarilo zaspať, aj keď len na jedno oko. Zrazu zacítila jemný studený vánok. To je príjemné. Pomyslela si. Konečne sa ochladilo. Studený vánok ju príjemne chladil. Teraz už určite zaspí. Odrazu zacítila na svojom ramene ľadovú ruku. Kĺzala sa po celom ramene až po ruku.
Rýchlo sa posadila a s búšiacim srdcom pozerala do tmy. Nič nevidela ani nepočula. V izbe nikto nebol. Asi sa jej to len zdalo. Možno to bol len sen. Opäť si ľahla a zachumlala sa do pokrývky. Elizabeth bolo takisto veľmi teplo. Nemohla spať nielen kvôli horúčave ale aj kvôli tomu, že nemôže spať na cudzích miestach. Pozerala do stropu a premýšľala. Premýšľala o mužoch a o budúcom ženíchovi. Nemohla zabudnúť na ako jej sestra prebrala ženícha. Ale našťastie zo svadby nebolo nič.
Z myšlienok ju vytrhli kroky. Akoby sa k nej niekto približoval. Cítila na tvári studený dych. Určite je to len vietor. Snažila sa pohnúť, ale nemohla. Bola ako paralyzovaná. Čo sa to deje? Prečo sa nemôžem pohnúť? Úzkostlivo premýšľala. Cítila studenú ruku na svojej nohe. Ako ju masíruje. Zobrala všetky svoje sily, premohla paralýzu a z celého hrdla zakričala: „Pomooooooooc!“ Nech to bolo čokoľvek po jej kriku to odišlo. Do izby vrazil otec s matkou a Abby.
„Panebože! Čo sa stalo?“ Spýtala sa matka so strachom.
„Ale nič. Mala som veľmi zlý sen. Budem v poriadku.“ Elizabeth sedela na posteli a matka ju objímala.
„Tak dobre. Pôjdeme si ľahnúť. Ak by sa niečo dialo, len zakrič.“ Povedala matka a pohladila dcéru po vlasoch.
„Mami? Oci?“
„Čo je srdiečko?“ Opýtal sa otec.
„Z tohto domu mám veľmi zlý pocit.“
„Si tu len prvý deň. To bude dobré. Zvykneš si a bude sa ti tu páčiť.“ Povedal otec s úsmevom a zavrel za sebou dvere.
Ráno pri raňajkách všetci ticho sedeli. Nová gazdiná, pani Smithová im pripravila skvelú omeletu so šunkou a syrmi. Bola to milá pani v stredných rokoch. Nosila čepiec pod ktorým sa už črtali sivé vlasy. Mala bucľatú tváričku a červené líca.
„Čo je dievčatá, nejaké ste skleslé.“ Usmievala sa na dievčatá pani Smithová. „Nechutí vám?“
„Ale áno chutí, len dnes nemáme akosi náladu. Nevyspali sme sa.“ Povedala Abby.
„Nové miesto a okrem toho strašne horúco.“ Pridala sa Elizabeth.
„To je pravda. Je neznesiteľne teplo.“ Povedala pani Smithová a odložila taniere do drezu aby ich umyla. Po raňajkách sa dievčatá rozhodli prejsť po priľahlých pozemkoch a obzrieť si susedný dom. Prešli cez záhradu, až k neďalekému lesíku. Prechádzali sa po lesnej cestičke. V lesíku bolo príjemne. Bol tam chládok. Najviac sa im páčila vôňa lesa a kvetov. Cestička viedla k domu ich susedov. Dom nebol až taký prepychový ako ich. Bol starý a neudržiavaný. Záhrada už nebola kosená dlhšiu dobu.
„Čo myslíte? Môžeme zaklopať?“ Spýtala sa Elizabeth.
„Skúsme to. Povieme, že sme nový susedia.“ Odpovedala Margaret.
Pomaly sa priblížili k dverám a zaklopali. Najprv nepočuli nič. Mysleli si, že nikto nie je doma. Už sa zberali na odchod, keď začuli šuchotavé kroky približujúce sa k dverám a otáčanie kľúčom. Dvere otvorila staršia žena v jednoduchých béžových šatách. Vlasy mala šedivé a veľmi riedke. Na tvári sa črtalo veľa hlbokých vrások. Modré oči nechápavo hľadeli na tri mladé dievčatá.
„Môžem vám nejako pomôcť?“ Spýtala sa stará žena znechutene.
„Uhm, sme- sme susedky od vedľa. Naši kúpili dom, tamto cez les.“ Povedala Margaret a hlas sa jej chvel. Žene sa na tvári objavil prekvapený výraz.
„Vy ste kúpili dom od Robertsovcov? Poďte, posaďte sa na lavičku.“ Dievčatá si sadli na nepohodlnú lavičku a stará pani na prútené kreslo.
„Takže, kedy ste kúpili ten dom?“
„No kúpil ho otec. Ale nevieme od koho. Viete nám povedať niečo o bývalých majiteľoch?“ Ozvala sa hneď Abby.
„Ale najprv nám povedzte niečo o sebe. Ako sa voláte?“ Povedala veľavýznamne Margaret a zachmúrila sa na sestru.
„Volám sa pani Whiteová. Bývam tu už päťdesiat rokov. Manžel mi zomrel pre piatimi rokmi. Deti sme nemali. Preto je to tu také opustené. Nemá sa o to kto starať. Asi pred desiatimi rokmi sa sem nasťahovali Robertsovci. Slušná rodina. Mali len jedného syna a dcéru. Ďalšie deti mať nemohli.“
„A čo sa s nimi stalo?“ Opýtala sa Elizabeth.
Pani Whiteová sa zachmúrila:. „Neviem či som tá správna kto vám to má povedať. Ale dobre poviem vám to. Aj keď boli slušná rodina ich syn sa nevydaril. Bol agresívny a násilnícky. Jedného dňa znásilnil a zavraždil slúžku. Tamto v lesíku.“ Ukázala pokrúteným prstom na neďaleké stromy. „Našli ju o dva dni neskôr. Mladého Johna, tak sa volal, našli neskôr obeseného na strome. Nechcel ísť totižto do väzenia a tak si zvolil radšej smrť. Dôkazy boli totižto nezvratné. Rodina tam bývala ešte asi dva mesiace a potom sa odsťahovali. Odišli tak strašne rýchlo. Nikto nevie prečo. Vraj tam strašilo a Johnova sestra sa zbláznila. Tvrdila, že vídavala brata na chodbách. Ale nechcem vás strašiť.“ Vyľakané dievčatá vstali na odchod.
„Asi už pôjdeme, ide búrka. Ďakujeme Vám za Váš čas. Niekedy vás ešte prídeme navštíviť. Dovidenia.“ Povedala Margaret a chytila Abby za ruku. Všetky tri nakoniec odišli a ani sa za sebou neobzerali. Cítili však ako za nimi stará pani díva.
Dievčatá sa ponáhľali domov. Na hlavami im rachotil hrom a nebo osvetľovali blesky. Pomaly sa zdvíhal vietor. Každú chvíľu malo začať pršať. Rýchlo vbehli do domu. Len čo vošli strhol sa silný lejak. Stihli to. Bežali do Elizabetinej izby, ktorá mala výhľad na susedný dom. Sadli si na posteľ a rozmýšľali o tom čo im povedala pani Whiteová.
„Čo si o tom myslíte?“ Opýtala sa Abby.
„No ja neviem. Veľmi na duchov neverím.“ Povedala Elizabeth zamyslene.
„Pravdaže, ani ja nie. Pozrite. To čo nám povedala pani Whitová sú len obyčajné povedačky. Nič to neznamená. Vôbec by sme si nad tým nemali lámať hlavu.“ Povedala Margaret a ľahla si na posteľ.
„No ja neviem. Čo ak je to pravda? Včera v noci sa ti niečo zdalo Elizabeth. To nebude náhoda.“ Šepkala Abby
„Chceš ma strašiť?“ Povedala nahnevane Elizabeth. „Nič také ako duchovia neexistujú a týmto túto debatu ukončujem a pekne vás prosím, aby ste opustili moju izbu. Ďakujem.“ Elizabeth už bola nahnevaná. Vedela však, že Abby môže mať pravdu, ale nechcela si to pripustiť.
Noc bola opäť veľmi horúca. A to aj napriek tomu, že bola búrka a spŕchlo. Dážď žiadne osvieženie nepriniesol. Aj túto noc boli všade pootvárané okná. Elizabeth nemohla spať. Neustále myslela na pani Whiteovúa a o tom čo im povedala. Sedela v nočnej košeli na parapetnej doske a dívala sa na dom pani Whiteovej. Už mala všade zhasnuté. Z druhého kúta izby, kde mala bielizník začula ľudský vzdych. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude a nohy sa jej triasli. Nikto tu predsa nie je. Určite je to vietor. Znova zacítila studený vzduch ako predošlú noc.
Dívala sa do tmy ale nič nevidela. Ani len obrys. Vzduch bol čím ďalej tým chladnejší. Studené ruky jej prechádzali po krku a ramenách až prešli dole k stehnám. Niekto alebo niečo pevne stislo jej stehná a prešlo až k intímnym partiám. Cítila strach ale zároveň vzrušenie. Chcela kričať, no bola ako paralyzovaná. Nemohla sa pohnúť. Na svojom krku pocítila jemné bozky. Niekto ju bozkával a ona nevedela kto. Nemohla zniesť dotyky tam dole, ale ani sa nemohla brániť. Chcela kričať, ale nemohla. Bolo to ako zo zlého sna.
Zrazu sa v izbe oteplilo a ona sa pohla. Bytosť odišla preč. Prvé čo jej napadlo bolo, že ten duch pôjde za Abby alebo Margaret. Musí sa presvedčiť, že sú v poriadku. Ticho vyšla zo svojej izby a zamierila si do izby Margaret. Potichu otvorila dvere. Margaret spala vo svojej posteli a ticho odfukovala. Bolo tam horúco a nezdalo sa, že by bol v niekto v izbe. Šla teda do izby Abby. Otvorila potichu dvere a to čo tam uvidela ju vydesilo. Abby ležala nahá na posteli. Jej nočná košeľa ležala na zemi. Elizabeth rýchlo pribehla k posteli.
„Abby si v poriadku? Čo sa stalo? Prečo si nahá?“
„Čože?“ Abby sa spamätala a rýchlo si vzala prikrývku, aby sa zahalila.“
Mala som, ale veľmi zlý sen. Prišiel ku mne muž. Pekný, vysoký a vyzliekol ma. Zostala som ležať na posteli, nemohla som sa pohnúť ani kričať. Ten muž si na mňa ľahol a znásilnil ma. Bol to hrozný sen.“
„To nebol sen. To bola skutočnosť. Niekto tu bol. Bol aj v mojej izbe.“
„Chceš povedať, že nie som panna?“
„Teraz sa tým nezaoberaj. Skús si spomenúť ako vyzeral.“
„Ja naozaj neviem.“
„Skús to.“ Naliehala Elizabeth
„Neviem“ Zakričala Abby a rozplakala sa.
Jej krik našťastie nikoho nezobudil. Elizabeth ešte načúvala či niekoho nezačuje, ale nepočula nikoho. Uložila sestru do postele a ľahla si vedľa nej.
„Skúsme zaspať a ráno sa o tom podrobnejšie porozprávame.“ Povedala Elizabeth a zavrela oči.
Ráno po raňajkách vzala sestru do pracovne a dlho sa rozprávali. Margaret radšej do toho nezaťahovali. Nechceli ju strašiť.
„Takže ako zistíme o koho ide?“ Spýtala sa Elizabeth. „Niekto chodí k nám domov a znásilňuje ženy.„
„Okrem otca iný muž v dome nie je. Iba ak by mal kľúč. Musíme zistiť niečo viac o tomto dome. Začneme hľadať na povale. Poďme hneď teraz.“ Obe sa vybrali po schodoch hore na povalu. Na povalu viedli malé dvere. Museli sa zohnúť, aby vošli dnu. Stará drevená podlaha im praskala pod nohami. Boli tam staré truhlice a kufre. Začali sa v nich prehrabávať. Abby našla nejaké staré oblečenie a denník. Elizabeth našla v škatuli staré fotky. Prezerali si fotky, jednu po druhej. Boli tam fotky rodiny Robertsovcov. Bola to úplne obyčajná rodina. Ničím zaujímavá. Abby zamrazilo keď sa bližšie pozrela na fotky. Zrazu úplne zbledla, myslela, že omdlie.
„Abby, čo ti je? Stalo sa niečo?“
„Ten chlapec na fotografií, to je ten čo sa mi o ňom snívalo.“ Chlapec na fotografii zachmúrene hľadel na do objektívu. Jeho oči prezrádzali strach, neistotu a tajomnosť. Akoby ho niečo ťažilo.
„To nie je možné ten chlapec je mŕtvy. Sama si to počula od pani Whitovej. Ale je to aj tak zvláštne, že rodina odišla bez fotiek.“
„Je to on, prisahám.“
„Tak dobre, je možné že nejako prežil. Musíme prehľadať dom. Možno sa tu niekde skrýva.“ Večer budeme hliadkovať na chodbe. Len ty a ja. Margaret do toho nebudeme zaťahovať, rozumieš?“ Abby súhlasne pokývala hlavou. „A vezmeme si otcovu zbraň.“ Dodala Abby.
Bolo asi pred polnocou keď sa dievčatá rozhodli vyjsť na chodbu a sadnúť si k dverám izby, ktorá patrila Margaret. Predpokladali, že neznámy útočník pôjde určite po nej. Sedeli asi hodinu, potom dve, ale nič sa nedialo.
„Skvelé, asi o nás vie. Tak si dal odchod.“ Povedala Abby.
„Pssst, niečo počujem z Margaretinej izby.“ Obe priložili ucho k dverám izby, ktorá patrila ich najstaršej sestre. Počuli akési ťažko identifikovateľné zvuky.
„Bojím sa“ Zašepkala Abby. Elizabeth neváhala a rýchlo otvorila dvere. Naskytol sa jej hrôzostrašný pohľad. Ich najstaršia sestra ležala na chrbte na posteli. Bola nahá a na nej ležal akýsi mladý muž v nemodernom obleku. Margaret vzdychala a muž ležiaci na nej sa s ľahkosťou pohyboval. Elizabeth vytiahla zbraň a zamierila: „Kto si?“ Zakričala a mierila pritom na mladého muža. Ten rýchlo vyskočil, pozrel sa na obe sestry a zmizol. Vyparil sa ako oblak dymu. Všetky sa neveriacky dívali na to čo sa udialo. Bolo jasné, že muž, ktorý k nim chodí a znásilňuje ich je duch mladého Johna Robertsa. Obe vystrašené sestry pribehli k Margaret, objímali ju a plakali.
„Už je dobre, Margaret, už je dobre.“ Chlácholila Elizabeth svoju sestru a hladila ju po vlasoch. Oči ju pálili a neuveriteľne sa triasla. Margaret bola úplne ľadová, triasla sa a vzlykala.
„Čo budeme robiť?“ Spýtala sa Abby: „Povieme to našim?“
„To je to posledné čo môžeme urobiť. Neverili by nám.“ Povedala Elizabeth a prezerala posteľ.
„Čo sa to tu deje?“ Prerušil ich hlas pri dverách. Matka stála nahnevane pri dverách v nočnej košeli a papučiach. „Prečo nie ste v posteliach?“
„Nooo, vieš mami. Margaret mala zlý sen. Kričala tak sme bežali k nej.“ Odpovedala Abby a snažila sa upútať pozornosť rodičov, aby Elizabeth mohla schovať zbraň. Tej sa podarilo šuchnúť ju pod prikrývku.
„Okamžite odchod do svojich izieb. Margaret, dúfam, že si v poriadku zlatíčko.“
„Áno, mami som v poriadku.“
„Tak fajn, poďme spať.“ Dievčatá odišli do svojich izieb, ale žiadna z nich nezažmúrila oko až do rána.
Ráno sa dievčatá stretli na záhrade, kde boli pre ne pripravené raňajky. Mama s otcom už raňajkovali. Otec už pracoval a matka sa zhovárala s gazdinou.
„V noci som veľa premýšľala a na niečo som prišla.“ Povedala Elizabeth po chvíli ticha. „Pred raňajkami som bola v knižnici a niečo som našla. Je tam kniha o zlých duchoch a ako sa ich zbaviť. Predošlých majiteľov asi tiež sužoval zlý duch, preto si zaobstarali kopec kníh s touto tematikou. Pôjdeme do knižnice a prečítame si ako sa ho zbaviť a večer sa ho zbavíme.“ Vstala a vykročila ku knižnici. Abby ešte prežúvala, keď vstala a nasledovala svoje sestry. V knižnici sa nachádzalo veľké množstvo vzácnych kníh. Elizabeth sa natiahla po zelenej knihe so zlatými ozdobami. Bolo na nej napísané: Bertha Moserová, Duchovia v dome a ako sa ich zbaviť.
„Podľa tejto knihy musíme do rohov miestností nasypať soľ a previesť rituál.“ Čítala Elizabeth a sestry na ňu zaujato pozerali.
„Myslíš, že to bude fungovať?“ Spýtala sa Abby.
„Za pokus to stojí. Posadíme sa za stôl a vyvoláme ho. Potom mu prikážeme aby odišiel a odpočíval v pokoji.“
„A čo naši? Nezobudíme ich?“
„Budeme musieť byť veľmi potichu. Ale mám aj záložný plán. Našim dáme do jedla prášky na spanie. Musíme veriť, že to bude fungovať.“ Povedala Elizabeth a zaklapla knihu.
Po zotmení sa stretli v knižnici. Bol tam veľký stôl, kde mohli urobiť rituál. Najprv ale vysypali soľou svoje izby. Abby priniesla z kostola svätenú vodu. Pokropili ňou svoje izby. Posadili sa za stôl a zapálili sviečku. Všade bolo ticho, cítili len vôňu dymu. Elizabeth začala so seansou. „John Roberts. Príď k nám a oslov nás.“ Ticho a tak Elizabeth zopakovala: John Roberts, ak si tu daj nám znamenie.“ Plamienok na sviečke sa pohol. Bol tam. Zacítili studený vzduch. Veľmi sa báli. Srdcia mali až v krku.
„Už je tu, mám strach. Cítim ho.“ Zašepkala Abby.
Elizabeth sa nadýchla a pokračovala: „John Robertson. Si medzi nami už príliš dlho. Vráť sa späť do svetla a odpočívaj v pokoji.“ Pre istotu to ešte raz zopakovala a čakala čo sa bude diať. V izbe sa oteplilo a dym zo sviečky stúpal kolmo k stropu.
„Zdá sa, že je preč. Povedala Abby. „Zvládli sme to. Dievčatá sa potešili. Spadol im kameň zo srdca a pociťovali uvoľnenie.
„Konečne je preč. Môžeme ísť konečne pokojne spať.“ Vstali, zahasili sviečku a pobrali sa do svojich izieb.
Noc bola príjemná. Ochladilo sa. Margaret tvrdo spala pod prikrývkou. Snívalo sa jej o pani Whiteovej a lesíku. Bežala k pani Whiteovej, hľadala ju, ale nikde ju nemohla nájsť. Utekala späť do lesa, kde uvidela Johna Robertsa. Bol oblečený v hnedom obleku. Svetlé vlasy mu viali vo vetre a jeho vysoká postava vrhala dlhý tieň. Pristúpil k nej. Spýtal sa jej či po ňom túži, či ho chce.
Zrazu sa prebudila. Uvidela ako sa nad ňou týči jeho vysoká postava. Červené oči na ňu žiadostivo hľadeli. Jednou rukou jej prikryl ústa. Nemohla dýchať. Snažila sa brániť, ale nešlo to. Studenou rukou jej rozviazal šnúrky na nočnej košeli a hladil prsia. Margaret ticho plakala. Slzy jej stekali po tvári. Snažila sa pohnúť, ale nešlo to. John postupoval pomaly dole. Hladil ju na bruchu a potom prešiel k jej intímnym partiám. Margaret zaťala zuby a vzdychala. Cítila z zvláštnu zmes strachu, ale aj vzrušenia. Zrazu ju začal bozkávať na krku a potom na prsia. Úbohé dievča sa zmietalo na posteli.
Chcela kričať, chcela kopať, chcela sa brániť, ale nešlo to. Jediné na čo sa zmohla bol plač. Pocítila ako do nej vošiel. Bolelo to. Vzdychal jej do ucha. Alebo skôr chrapčal. Bol celý studený. Zrazu začula len slabunký výkrik a v tej chvíli zmizol. Margaret ostala ubolene ležať na posteli. Vzlykala do vankúša a priala si smrť.
Ráno pri raňajkách Abby a Elizabeth spozorovali, že Margaret neprišla na raňajky. Skúšali jej klopať na dvere, ale nikto neotváral. Tak vošli dnu. Ich sestra ležali v posteli. Bola celá bledá a pozerala na strop. Vyzerala chorá a ustatá. Elizabeth prišla k posteli a sadla si k svojej staršej sestre. „Margaret, si v poriadku? Nie si chorá?“
Margaret zavzlykala. „Bol tu zase. Viac vám neviem čo k tomu mám povedať. Chcem byť sama. Prosím odíďte z mojej izby.“ Obe dievčatá vstali a odišli. Vošli do knižnice a zavreli za sebou dvere. „Ak to takto pôjde ďalej Margaret zomrie. Musíme konať.“ Povedala Elizabeth po chvíli rozmýšľania.
„Ale čo chceš urobiť? Už sme ho chceli vyhnať a nezafungovalo to. Našim to povedať nemôžeme. Neverili by nám.“
Elizabeth pokrútila hlavou. „Mám iný nápad. Utečieme odtiaľto. Hneď dnes večer. Margaret to bude musieť nejako zvládnuť….“
Večer, keď už rodičia zaspali sa všetky tri stretli na prízemí domu. Obliekli si to najpohodlnejšie oblečenie a zobrali len to najnutnejšie. Predtým ako otvorili dvere sa poriadne nadýchli, aby si dodali odvahu. Abby zadržiavala slzy. Po tom čo zavreli za sebou dvere sa už neobzreli. Vedeli, že keby sa pozreli späť už by asi neodišli. Vybrali sa smerom k lesíku. Les bol tmavý a tichý. Počuli len húkanie sovy. Putovali takmer celú noc. Boli vysilené a hladné. Na brieždení sa uložili pod veľký dub, aby si oddýchli. Netrvalo dlho a zaspali. V strede ležala Margaret. Sprava Abby, ktorá v spánku poťahovala nosom a zľava Elizabeth. Tá tíško podriemkavala.
Ráno bolo jasné a teplé. Elizabeth pomaly otvorila oči. Cítila akoby ležala na mäkkej posteli. Poobzerala sa okolo seba a došlo jej kde je. Je späť vo svojej posteli!
„Panebože ako je to možné?“ Vzlykala. Veď sme boli v lese, spali sme pod veľkým dubom.“ Zrazu si spomenula na svoje sestry. Rýchlo vybehla zo svojej izby, čo jej nohy stačili. Na chodbe sa stretla s vystrašenou Abby.
„Čo sa stalo? Ako to, že sme naspäť v tomto dome?“ Hysterčila Abby
„Abby, upokoj sa. To má na svedomí určite on.“
„Myslíš, že sa niekedy z tohto domu dostaneme?“
„To neviem, ale…“ Zrazu začuli výkrik z izby Margaret. Rýchlo vbehli do jej izby. Okno bolo otvorené. Margaret stála na parapetnej doske. Chcela skočiť. Výraz jej tváre prezrádzal bezradnosť. Oči mala opuchnuté od plaču. Jej niekdajšia krása bola preč.
„Nepribližujte sa lebo skočím.“
„Čo to robíš, prosím nerob to!“ Povedala Elizabeth a celá sa triasla. “Bez teba neprežijem, prosím.“
„Viete dobre, že sa odtiaľto nedostaneme“ Plakala Margaret a slzy jej stekali po tvári.
„Abby, choď po rodičov! Bež“ Prikázala Elizabeth Abby. Tá sa hneď vytratila. Elizabeth pomaly podišla k oknu. „Daj mi prosím ruku, spolu to zvládneme.“
„Ja už neverím ničomu.“ Margaret posledný krát zavzdychala a vykročila do prázdna. Srdcervúci výkrik žialiacej bola počuť v celom dome. Abby vedela čo sa stalo a prepadol ju obrovský žiaľ. Svojich rodičov v dome nenašla. Rýchlo vybehla von. Telo ležalo na tráve a nehýbalo sa. Abby chytila svoju sestru za ruku. Plakala. Vtom však ucítila, že Margaret predsa len žije.
„Margaret, počuješ ma? To som ja. Abby.“ Margaret pomaly otvorila oči.
„Elizabeth! Elizabeth“ Kričala na svoju sestru. Tá hneď pribehla.
„Čo sa deje?“
„Ona žije.“
Margaret pomaly otvorila oči a usmiala sa na sestry. „Takže aj vy ste už mŕtve.“
„Nie, sme na žive a ty si tiež. Prežila si to. Hneď pôjdeme po pomoc. Zavoláme lekára. Najprv ťa, ale uložíme do tvojej postele. Poď Abby, pomôž mi.“ Obe zdvihli Margaret a pokúsili sa ju niesť do jej izby.
„Vtom sa Margaret postavila. „Zvládnem to. Nič mi nie je. Som v poriadku. Nemám ani nič zlomené. Cítim sa fajn. Ale poďme do mojej izby. Musím vám niečo povedať.“ Pomaly kráčali k izbe. Položili Margaret na posteľ a prisadli si k nej. Obe hladili svoju sestru po vlasoch.
„Nemôžem uveriť, že ti nič nie je.“ Povedala Abby s úsmevom.
„Ale ja viem prečo mi nič nie je. Videla som to, keď som bola v bezvedomí. Už sa nám nič nemôže stať.“
„Čo tým myslíš? Nerozumiem ti.“ Skočila jej do reči Elizabeth.
„Je to jednoduché. Ale začnem od začiatku. Pamätáte sa ako pred niekoľkými rokmi zasiahla našu oblasť epidémia týfusu.“
„Jasne, že pamätáme.“ Prikývli obe naraz.
„Vtedy zomrelo veľa ľudí. Aj my sme sa nakazili…“
„Chceš tým povedať, že…“
„Áno, presne to chcem povedať. Preto môžeme mať s Johnom Robertsom styk pretože sme rovnako mŕtve ako on.“
„Ach, tak to veľa vecí vysvetľuje.“ Povedala smutne Elizabeth.
Margaret prikývla.“ Najprv som si našu smrť nepamätala, až kým som nevyskočila z okna a nedopadla na zem. Vtedy som si na všetko spomenula.
„A čo naši? Aj oni sú mŕtvi?“ Opýtala sa opatrne Abby.
„Áno, ale zomreli až po nás. Otec zomrel taktiež na týfus a mama od žiaľu.“
„Ale ako je možné že, sme tu, v tomto dome a nie tam kde sme zomreli.“
„Sme niečo ako putovní duchovia. Hľadáme svoj domov, pretože ten starý bol zbúraný. Aj pani Whitová je mŕtva. Musíme nájsť naším dušiam odpočinok. Nemôžeme večne blúdiť svetom. Zostali sme tu pretože žiaľ našich rodičov nám nedovolil odísť.“
„Ale najprv sa musím poslať na večnosť Johna Robertsona.“ Zaťala Elizabeth ruky a buchla po stole. „Najprv dáme večné odpočinutie Robertsonovi a potom nám. Cítim, že viem čo mám robiť…“
Dievčatá sa večer odobrali do pracovne. Všetko dôkladne pripravili. Stôl, stoličky a sviečku.
„A čo naši?“ Opýtala sa Abbie.
„Neboj sa, oni už našli pokoj. Preto tu v dome nie sú. Odišli po tom čo zistili, že vieme toto tajomstvo. Vedia, že sa pokúsime takisto nájsť večnosť.“
Všetky tri si sadli za stôl. Najprv zapálili sviečku. Horela jasným plameňom, dym stúpal kolmo hore. Spolu opakovali frázy “My, Elizabeth, Margaret, Abigail Wilkseové a John Robertson sa odporúčame na večnosť. Chceme nájsť pokoj našim dušiam. Doprajte nám pokoj.“
Chvíľu sa nič nedialo. Bolo ticho. Po chvíli sa však plamienok pohol a sviečka uprostred stola zhasla. Pred stolom stál John Robertson. Bol to vysoký, štíhly chlapec v staromódnom obleku. Jeho tvár prezrádzala hnev. No nepovedal nič. Len sa na ne díval úškľabkom. Vtom sa za ním vytvorila akási malá svietiaca bodka. Tá sa neustále zväčšovala. Nakoniec bola tak veľká, že by sa do nej vošiel dospelý človek. Hýrila všemožnými farbami.
„To je portál. Poďme.“ Povedala Margaret a chytila obe sestry za ruky nevšímajúc si chlapca, ktorý stál vedľa nich.“ Pomaly postupovali k portálu. Cítili neobyčajnú radosť, mier na duši ale aj lásku a pokoj. Pred vstupom ešte Elizabeth chytila Johna za ruku a ťahala ho so sebou na večný odpočinok.