Mauthausen - Knižné laboratórium

Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa Nemecko snažilo pripojiť vybrané krajiny k ríši. Jedným z takýchto štátov bolo aj Rakúsko. Už pred nástupom Hitlera sa v štáte pomaly nastoľoval fašistický režim pod vedením Engelberta Dollfussa. 18. marca 1938 bolo Rakúsko pripojené k Nemecku (tzv. anšlus). Nemecko sa prirodzene snažilo budovať koncentračné tábory aj na miestach, ktoré obsadilo. Jedným z takýchto táborov bol aj Mauthausen.

Je to malá obec v spolkovej krajine Horné Rakúsko, v okrese Perg. Nachádza sa asi 20 kilometrov od mesta Linz. Blízko sa nachádzajú žulové lomy. Nacisti si toto miesto vybrali ako miesto koncentračného tábora, kde budú politickí väzni pracovať v žulových lomoch. Okrem toho to bola riedko osídlená oblasť, takže menšia pravdepodobnosť zvedavcov alebo leteckých náletov. Prví väzni prišli do tábora 8. augusta 1938 z koncentračného tábora Dachau. Väčšinu z nich tvorili politickí väzni a zločinci. Ich úlohou bolo vybudovať tábor. O rok neskôr nariadilo vedenie SS vybudovať nový tábor blízko Mauthausenu, blízko dediny Gusen. Gusen využíval ľudí na otrockú prácu v kameňolome. Nový tábor bol prepojený s táborom Mauthausen.

Vyhladzovanie prácou v tábore Mauthausen

V oboch táboroch existovalo tzv. „vyhladzovanie prácou.“ Ľudia zomierali v strašných podmienkach. Pracovali aj 12 hodín denne na horúcom slnku alebo silnom mraze. Mnohí zomreli od vysilenia. Ak niekto ochorel alebo nevládal pracovať presunuli ho do tzv. Revíru, kde ho zabili fenolovou injekciou. Aby ich nemuseli neustále presúvať, tak roku 1941 vybudovali v tábore plynové komory. Vysokú úmrtnosť spôsoboval aj nedostatok jedla. Pri dvanásť hodinovej smene spálili obrovské množstvo kalórií, ktoré nedokázali doplniť, nachádzali sa vo veľkom kalorickom deficite a preto mnohí zomreli na podvýživu.

V Mauthausene sa nachádzali aj tzv. „schody smrti“. Väzňov tu prinútili v rade jeden za druhým hore 186 schodmi prenášať hrubo vysekané bloky kameňov, ktoré často vážili až 50 kg. Mnohí vyčerpaní väzni sa zrútili a spadli na iných väzňov, idúcich za nimi, vytvárajúc domino efekt. Prvý väzeň padol na ďalšieho a tak ďalej až úplne dolu. Dodnes možno schody vidieť v múzeu Mauthausen.

Časť tábora bola ohraničená ostnatým drôtom, za ktorým mali rôzni nemeckí podnikatelia svoje pobočky. Druhá časť slúžila ako väzenie pre vojnových zajatcov. Počas vojny nacistické Nemecko už nepotrebovalo toľko žuly, ale to čo potrebovali boli zbrane. Čoraz viac sa budovali zbrojárske závody. Na to chceli využiť väzňov ako lacnú pracovnú silu (lepšie povedanú pracovnú silu, ktoré pracuje zadarmo). V tábore pracovali väzni pre firmy ako Messerschmitt (výroba stíhačiek), Bayer (liečivá a lieky) alebo Steyr (výroba zbraní).

Muži v pásikavých úboroch idú v dvojiciach za sebou a ťahajú ťažký náklad — Väzni pracujúci v tábora

Koniec tábora

Tým, že sa v Mauthausene vyrábali zbrane, tábor sa mohol stať terčom spojencov, tak sa v tábore, hlavne v Gusene, budovali podzemné tunely, aby ochránili zbrane pred náletmi. Tábor bol jedným z posledných oslobodených táborov. Bol oslobodený až 5. mája 1945 americkou armádou. Po vstupe do tábora sa Američanom naskytol naozaj hrozný pohľad. Množstvo zúbožených a na kosť vychudnutých ľudí, ktorí zomierali aj po tom čo sa im dostalo ošetrenia od amerických lekárov. Po nemeckej kapitulácii sa tábor dostal do rúk sovietom, ktorý tábor využívali ako kasáreň. Tunely vyhodili do vzduchu a nábytok rozobrali.

Vychudnutí a otrhaní muži v tábore Mauthausen — Americkým vojakom sa pri vstupe do tábora naskytol strašný pohľad na zúbožených ľudí

Obete

Do tábora za celú existenciu prišlo asi 190 000 ľudí a zomrelo asi 90 000 ľudí. Presný počet sa nedá určiť, keďže mnoho z nich odišlo do tzv. Revíru, kde sa nerobili záznamy alebo väzňovi pridelili číslo už mŕtveho väzňa. Množstvo záznamov zničili aj utekajúci Nemci. Na rozdiel od iných táborov, tento sa nesústredil na konečne riešenie židovskej otázky, aj keď aj tu prichádzali Židia, ale v menšom počte ako inde. Bol to tábor, kde zahynulo najviac politických väzňov, homosexuálov, sovietov, komunistov alebo Svedkov Jehovových. Veľký počet tvorili aj prostitútky. Kvôli veľkému počtu týchto žien sa v tábore zriadil aj nevestinec.

Jindřiška Nováková

14-ročná Jindriška pochádzala z Prahy- Libne Jej rodičia sa zapojili do protinacistického odboja. Pomáhali parašutistom pri príprave na atentát na Reinharda Heydricha. 27. mája prišla Jindřiška domov zo školy a uvidela Kubiša ako sedí v kuchyni. Jej matka mu práve ošetrovala rany. Kubiš po tom ako spáchal atentát nechal svoj bicykel pri obchode Baťa. Poprosil Jindřišku, aby mu po bicykel zabehla. Už v tom čase sa rozbehlo pátranie po atentátnikoch. Každý mal oči na stopkách. Dievčatko uvideli dve ženy a pýtali sa jej čí je ten bicykel. Ona im odpovedala, že jej otca, ktorý sa zranil.

Ženy to porozprávali ďalším ľuďom a tí zase ďalším, až sa to dostalo ku Gestapu. Zatkli množstvo dievčat v okolí a svedkyne museli vybrať dievča, ktoré prišlo po bicykel. Svedkyne však ani jedno dievča nepoznali. 9. júna 1942 bola rodina Novákových zatknutá za pomoc parašutistom. Boli odvedení na výsluch a mučení. Matka Jindrišky počas výsluchu zošalela. Najprv boli prevezení do Terezína a neskôr do Mauthausenu, kde bola Jindriška zastrelená. Podľa dostupných záznamov bola najmladšou obeťou tábora.

Franz Ziereis – veliteľ tábora Mauthausen

Pochádzal z Mníchova. V mladosti prestriedal niekoľko zamestnaní, až sa rozhodol pre vojenskú kariéru. Do nemeckej armády vstúpil v roku 1924. Neskôr vstúpil do SS a náplňou jeho práce sa stal výcvik strážcov v koncentračných táboroch. Nakoniec sa sám stal veliteľom v tábore Mauthausen. Zieres nebol o nič lepší ako jeho „kolegovia“ v iných koncentračných táboroch. Bol rovnako krutý a bezohľadný. Pripisuje sa mu až 4000 vrážd. Do tábora sa presťahoval aj so svojou manželkou a synom. Syna učil krutostiam a zabíjaniu. Postavil k stene väzňov a jeho syn ich mal strieľať.

Väzňov nútil k otrockej práci na hĺbení tunelov, či nosení ťažkých kvádrov. Pri takejto ťažkej práci mnohí zahynuli. Údajne si z kože obetí dal vyrobiť tienidlá na lampy, puzdrá či obaly na knihy. Začiatkom mája bolo jasné, že spojenci sú už „za dverami,“ tak mu neostávalo nič iné ako so synom a manželkou z tábora ujsť. Ušiel na svoju chatu v Hornom Rakúsku. Tam ho však americkí vojaci našli. Znova sa pokúsil ujsť, ale postrelili ho do brucha. Bol síce vypočúvaný, ale súdneho procesu sa už nedožil. Jeho telo zavesili na plot tábora preživší väzni.